Rozhovory a Podcasty
Rozhovory a podcasty: Priestor pre zdieľanie vedomostí a skúseností žiakov, inštruktorov, učiteľov, ale aj rôznych hostí, ktorí maju k Wing Chun systému čo povedať…
Nájdete tu exkluzívne materiály, v ktorých rozoberáme všetko od technických detailov Wing Chun až po otázky morálky a životnej filozofie. Sledujte túto sekciu a objavujte príbehy, ktoré píšeme spoločne v našej Federácii.
17.07.2026 Rozhovor so Si-fu Jurajom Povincom / Jeho životná biografia bojových umení
Si-Fu Juraj Povinec - Zrod Bojovníka
Každý príbeh niekde začína. Spomínaš si na ten úplne prvý moment, kedy ťa bojové umenia „chytili za srdce“? Bolo to v detstve, ovplyvnil ťa nejaký film, kniha, alebo konkrétny zážitok, ktorý v tebe zapálil tú iskru, že toto je cesta, ktorou chceš ísť? Čo ťa vtedy najviac fascinovalo?
„Moja fascinácia bojovými umeniami začala už v útlom detstve. Ako 6- či 7-ročný som s obrovským nadšením hltal všetky filmy s bojovníkmi, ku ktorým som sa len vedel dostať. Bol to pre mňa svet hrdinov, disciplíny a pohybu, ktorý ma okamžite očaril.
Paradoxne však skutočný impulz k tomu, aby som začal cvičiť, prišiel z dvoch nečakaných smerov. Ako 8-ročný som bol skôr domáci typ, málo som sa pohyboval, čo sa odrazilo na mojom zdraví – začala sa u mňa tvoriť srdcová vada, šelest na srdci. Aj pri minimálnej aktivite som bol zadychčaný, hoci som nemal žiadnu nadváhu. K tomu sa pridal druhý problém: vypestoval som si zlozvyk, pri ktorom som si pri sedení za stolom podopieral bradu pravou rukou. Táto maličkosť mala vážne následky – začala sa mi deformovať krčná chrbtica a svaly na jednej strane krku sa mi tak skrátili, že som začal podvedome vytáčať hlavu do boku aj v stoji.
Keď sme navštívili kardiológa aj ortopéda, obaja sa zhodli na rovnako triezvej rade: ‚Liečba je pohyb, pohyb a pohyb.‘ Pre mňa to bolo ako vyslobodenie. Keďže som odmalička sníval o bojovníkoch, s otcom som nežil, tak preto mama mi dala na výber šport a ja som neváhal. Vybral som si karate. A práve tam, v snahe zachrániť si zdravie a napraviť vlastné telo, sa oficiálne začala moja celoživotná cesta k bojovým umeniam.“
Poďme ďalej. Karate bolo tvojím prvým krokom. Pamätáš si na svoje prvé tréningy? Bol to ten „filmový svet“, ktorý si poznal z obrazoviek, alebo ťa realita driny a potu v dojo niečím prekvapila? Ako rýchlo si pocítil, že ten pohyb (a snaha prekonať srdcovú vadu aj problémy s krkom) začína prinášať výsledky?
„Úspech v liečbe prišiel nečakane rýchlo – problémy s krčnou chrbticou aj šelest na srdci sa vďaka pohybu stali čoskoro minulosťou. No kým pre môjho bratranca, s ktorým som začal na karate chodiť, bola dochádzka z dediny Dunajov do Čadce nepohodlná, pre mňa to bola výzva. Tréningy končili o ôsmej večer a vracal som sa neskoro vlakom. Raz som dokonca zmeškal autobus na stanicu a ako 8-ročný som musel ísť po vlastných. Dedo, ktorý ma vždy čakal, ma v panike išiel hľadať až do Čadce. Našli sme sa, a hoci sme prišli domov neskoro v noci, nikdy som neprestal. Presvedčil som našich, že som pripravený, a pokračoval som ďalej.
V 10 rokoch som však narazil na novú prekážku – prístup trénera. Namiesto techniky sme polovicu tréningu behali alebo hrali futbal a tréner sa venoval výhradne starším žiakom. Keď mi zakázal pridať sa k nim, začal som počúvať o čom sa bavia starší chalani z treningu. Zistil som, že chalani z Kysuckého Nového Mesta majú vlastné, intenzívne tréningy mimo klubu.
Požiadal som ich, či sa môžem pridať. Najskôr ma vysmiali, ale nakoniec povolili. Ako 10-ročný som bol v ich skupine spočiatku len ‚fackovací panák‘, ale pre mňa to bola tá najlepšia škola života. Kým oni sa sústredili na páskovanie, ja som sa učil bojovať. O pár rokov neskôr som v kumite exceloval nad kýmkoľvek z nich. Táto nezávislá cesta ma formovala nasledujúcich 10 rokov a naučila ma, že skutočné majstrovstvo nie je o oficiálnych poctách, ale o tvrdosti, ktorú si vybuduješ v boji.“
Po týchto 10 rokoch v karate, kedy si už bol ostrieľaný v kumite a mal si vybudovanú pevnú disciplínu, prišiel zlomový moment. Ako si sa prvýkrát stretol s Wing Chunom? Čo bolo to, čo ťa v ňom oslovilo natoľko, že si po dekáde v karate cítil potrebu presedlať na úplne iný systém? Bolo to stretnutie s konkrétnym učiteľom alebo nejaká situácia, kde si zistil, že karate ti už „nestačí“?
„Moja cesta k bojovým umeniam nebola priamočiara. Počas desiatich rokov v karate som postupne pridával ďalšie prvky – od 14 rokov som začal posilňovať, aby som sa silovo vyrovnal starším súperom, neskôr som pridal amatérsky box a rok som sa dokonca venoval armwrestlingu, kde som získal 5. miesto v Slovenskom pohári do 80 kg. Cítil som sa silný a v boji som si veril natoľko, že pre mňa neexistovalo, aby ma niekto prekonal.
Potom prišla základná vojenská služba. Mal som šťastie na podmienky, ktoré mi dovolili pokračovať v tréningu, a prvý polrok som sa venoval boxu. Zlom prišiel v polovici roka 1997. Na stĺpe v kasárňach som uvidel plagát na nábor do školy Wing Chun / Kung Fu. Wing Chun bola pre mňa veľká neznáma, ale Kung Fu, ktoré som poznal z filmov, vo mne prebudilo silnú zvedavosť.
Na nábor nás prišlo asi desať, ale kvôli náročnej vojenskej službe ostatní postupne odpadli. Ja som však tempo zvládal a Wing Chun ma okamžite pohltil. Ten štýl ma úplne ohúril – konfrontoval ma s niečím, čo bolo v ostrom kontraste s mojím sebavedomím z karate. Zrazu som narazil na systém, ktorý ma dokázal prekvapiť, a to bola výzva, ktorú som nemohol odmietnuť. Celú moju vojenskú službu som sa naplno venoval práve tomuto umeniu.“
Vojna skončila, ale tvoja cesta s Wing Chunom nie. Povedal si, že si potom 4 roky intenzívne učil v troch rôznych školách. Aké to bolo obdobie? Čo bolo pre teba najťažšie na tom, prejsť od „žiaka, ktorý chce všetko vedieť“ k „inštruktorovi, ktorý odovzdáva vedomosti“? A kedy si si v hlave povedal: „Toto je cesta, ktorou chcem ísť, teraz už musím byť sám svojím pánom“?
„Koniec vojenskej služby priniesol veľký zlom. Priateľka čakala bábätko a moja zodpovednosť voči rodine bola na prvom mieste. Bol som zmierený s tým, že s Wing Chunom musím skončiť, pretože popri práci v čašníctve som si nedokázal predstaviť dochádzanie do Bratislavy. Wing Chun mi však nesmierne chýbal.
Osud to napokon zariadil inak. Práca čašníka ma finančne neuspokojila, a tak som sa rozhodol pokračovať v rodinnej tradícii a nastúpil som k železniciam ako sprievodca osobných vlakov. Moje trasy viedli na východ aj západ, a pravidelne som končil v Bratislave. Zistil som, že počas mojich trojhodinových prestojov mám dostatok času na tréning. Môj bývalý učiteľ Wing Chun navyše býval len 10 minút od stanice.
Kontaktoval som ho a dohodli sme sa na súkromných hodinách. Učiteľ si všimol môj zodpovedný prístup a fakt, že som za pol roka na vojne dosiahol úroveň, akú mali iní žiaci za tri roky tréningu. Videl vo mne potenciál, a preto prišiel s ponukou, ktorá zmenila všetko: navrhol mi, aby sme spoločne otvorili pobočku našej školy v Žiline. Takto sa z otca, ktorý chcel len uživiť rodinu, stal inštruktor, ktorý mal odovzdávať svoje umenie ďalej.“
Máš za sebou štart v Žiline, skúsenosti z troch škôl a nakoniec osamostatnenie sa. Keď sa obzrieš späť na tie 4 roky, kedy si pôsobil v iných školách a postupne si budoval vlastnú víziu, čo bolo pre teba najväčšou lekciou v prístupe k žiakom? Čo si si odniesol z tých iných škôl, čo si vedel, že u seba robiť nebudeš, a čo naopak bolo to, čo si chcel vo svojej škole postaviť na úplne iné základy?
„Otvorenie pobočky v Žiline bol len začiatok. Hoci som bol stále zamestnaný na železnici, moje neformálne a nepravidelné smeny sprievodcu mi diktovali tempo života. Napriek tomu sa škole v Žiline darilo nad očakávanie – podarilo sa mi vybudovať komunitu 30 žiakov, čo bolo v tom čase dvojnásobne viac než v bratislavskej centrále. Moja túžba po zdokonaľovaní však bola silnejšia než pohodlie. Neustále som na sebe pracoval a v priebehu dvoch rokov som zvládol inštruktorský stupeň až po dokončenie tretej formy, Biu Gee.
Osobný život však prinášal ťažké skúšky. Rozpor medzi mojou túžbou po osamostatnení sa s rodinou a neochotou manželky opustiť dom jej matky viedol k nášmu rozchodu. Bolo to ťažké obdobie, no práve vtedy som urobil kľúčové rozhodnutie aj v práci. Prešiel som z pozície sprievodcu na pozíciu posunovača vagónov. Znamenalo to síce nižší zárobok, ale prinieslo mi to to najcennejšie – pravidelný pracovný čas.
Vďaka tomu som mohol nastaviť pevný rozvrh tréningov, ktorý bol pre mnohých iných absolútne nepredstaviteľný: v pondelok, utorok a štvrtok som učil v Žiline, v stredu a v piatok v Čadci, v sobotu v Bytči a v nedeľu som pravidelne dochádzal za Si-fu do Bratislavy na súkromné hodiny. Takto som fungoval až do roku 2002. Bol to život zasvätený rastu, kde som každú voľnú minútu venoval buď tréningu žiakov, alebo vlastnému majstrovstvu.“
Spomínal si, že rok 2002 bol v tvojom príbehu míľnikom. Čo sa zmenilo po tomto období? Kedy nastal ten moment, keď si cítil, že tvoja cesta inštruktora pod krídlami iných už dosiahla svoj vrchol a ty si musel vykročiť úplne vlastným smerom, aby si mohol naplno rozvinúť svoj Wing Chun? Bol to postupný proces, alebo jedna konkrétna udalosť, ktorá ti otvorila oči a ukázala, že je čas založiť vlastnú federáciu?
„Túžba založiť vlastnú školu vo mne driemala už od mojich desiatich rokov, keď som si vybojoval miesto medzi staršími chalanmi na tréningoch v Kysuckom Novom Meste. Prirodzeným vývojom sa z nej nakoniec stala škola Wing Chun. Dlho som však chcel zostať lojálny svojmu učiteľovi a pôsobiť pod jeho krídlami. V roku 2002 som preto opustil Kysuce, presťahoval sa do Bratislavy a začal pracovať v SBS, aby som bol čo najbližšie k zdroju a dokončil celý systém Wing Chun.
Realita však priniesla sklamanie. Morálne postoje môjho učiteľa, jeho správanie sa k mojim kamarátom aj ku mne samotnému, boli v rozpore s mojimi hodnotami. Pochopil som, že toto nie je cesta, ktorou chcem ísť. Koncom roka 2004 som sa preto osamostatnil a založil som vlastnú Federáciu Wing Chun Kuen.
Hoci som mal vtedy zvládnutú formu s dlhou palicou (Luk Dim Boon Kwun) a takmer celú formu na drevenom panákovi, túžil som po dokonalosti. Systém som uzavrel vďaka spolupráci s priateľmi z českej školy a formu s motýlími mečmi som dopiloval v maďarskej vetve Wing Tsun. Zlomový rok 2008, kedy sa mi narodil syn, bol mojim definitívnym prechodom na profesionálnu dráhu. Opustil som prácu v SBS a všetku svoju energiu som od tej chvíle investoval do rozvoja vlastnej školy a zdokonaľovania môjho vlastného, rokmi a tvrdými skúsenosťami vybrúseného bojového umenia – Wing Chun Kuen.“
Dokončil si systém, no namiesto uspokojenia prišlo sklamanie z reality, ktorú si videl v iných školách. Čo presne ťa viedlo k tomu, že si začal tak radikálne meniť metodiku výučby, zavádzať sparingy a dokonca vytvárať vlastné bojové formy a adaptácie zbraní? Bolo to vedomie, že Wing Chun musí byť v prvom rade funkčný v kontakte, aby si zachoval svoju integritu?
„Dokončenie systému pre mňa neznamenalo koniec – práve naopak. Čoraz častejšie som počúval od ľudí z iných bojových štýlov príbehy o tom, ako dlhoroční cvičenci Wing Chun ‚dostali na budku‘ od zápasníkov boxu či thajského boxu. Unavovalo ma to. Vedel som, že problém nie je v systéme Wing Chun, ale v jeho nespravnej výuke, ktorá bola odtrhnutá od reality.
Už počas posledného roka u môjho učiteľa a neskôr po založení vlastnej školy som začal vyhľadávať konfrontačné sparingy s inými vetvami Wing Chun. Navštívil som asi päť rôznych škôl. Žiaľ, namiesto sebareflexie a ochoty zmeniť prístup k výučbe som sa stal len ‚vyzývateľom‘, ktorý nenašiel pochopenie. Pre mnohých bolo bolestivé priznať si, že ich metódy nefungujú. Zistili to až vtedy, keď prišlo ku konfliktu na ulici – pre mnohých z nich to bolo také sklamanie, že s Wing Chunom prestali úplne.
Pochopil som, že ak má nastať skutočný progres, musím všetko zobrať do vlastných rúk. V roku 2008 som preto výrazne expandoval a otvoril som pobočky školy na Žabom Majeri, v Mlynskej doline, na Palisádach aj v Petržalke. Základom môjho prístupu sa stal pravidelný, tvrdý sparing, ktorý som integroval do výučby každej jednej formy Wing Chun. Škola rástla a úspechy sa dostavili – moji žiaci začali v konfrontáciách víťaziť, pretože boli pripravení na kontakt.
Pri nespočetných hodinách v ringu a na tréningoch som však narazil na dôležité zistenie: nie všetky techniky z klasických foriem sú v boji využiteľné. Súperi v reálnom kontakte málokedy vytvoria presnú situáciu, ktorá by si vyžadovala použitie týchto špecifických pohybov. Nechcel som však tieto techniky zahodiť. Preto som k štyrom základným formám Wing Chun (tri formy bez zbrane plus figurína) vytvoril ďalšie štyri bojové formy. Ich cieľom bolo utvrdiť žiaka v technikách, ktoré sa v bežnom sparingu nevyužívajú tak často, a vybrúsiť ich na úroveň, kde sa stávajú prirodzenou súčasťou jeho bojového repertoáru.
Môj proces vylepšovania systému sa tu nezastavil. Do výuky som zahrnul sedem typov podkopov a ich rozmanité kombinácie, ktoré som prevzal z mojich skúseností v karate a následne adaptoval na špecifickú taktiku boja vo Wing Chune. Zároveň som zistil, že pre efektívnu obranu na ulici je nevyhnutné pracovať s reálnymi hrozbami. Preto som techniky z motýlích mečov prispôsobil na techniky s krátkymi palicami ako účinnú obranu proti nožu.
Táto bojová forma s krátkymi palicami sa u mojich žiakov učí hneď popri prvej forme Wing Chunu. Tento skorý prístup k práci so zbraňou nesmierne posúva motoriku žiaka na úplne inú úroveň. Dochádza k výraznému rozvoju oboch hemisfér mozgu, čo sa prejavuje v lepšej koordinácii, rýchlejších reakciách a komplexnejšom chápaní pohybu, ktoré je v reálnom boji nenahraditeľné.
Môj systém som ďalej obohatil o prácu s kubotanom. Ide o krátku zbraň s tupým hrotom, ktorá je v krízových situáciách na ulici neoceniteľným pomocníkom. Kým nôž by mohol spôsobiť fatálne a právne nezvratné následky, kubotan mi umožňuje efektívne sa brániť v neférových situáciách, najmä pri strete s viacerými útočníkmi. Učím svojich žiakov, ako túto pomôcku využiť tak, aby bol obranca schopný získať priestor a bezpečne ukončiť konflikt, čo je v modernej dobe kľúčová zručnosť pre každého, kto to s bezpečnosťou myslí vážne.”
Tvoja cesta sa po rokoch intenzívneho budovania škôl začala prirodzene transformovať. Ako si sa dopracoval k prepojeniu bojového umenia s kresťanskou vierou a štúdiom teológie? A čo ťa viedlo k tomu, aby si svoje skúsenosti začal spísovať do kníh, ktoré dnes tvoria dôležitú súčasť tvojho odkazu?
„Od roku 2018 som svoju pozornosť zameral aj na výučbu detí vo veku 8 až 12 rokov. Táto skúsenosť ma naučila trpezlivosti a novému pohľadu na Wing Chun – ako na nástroj pre formovanie osobnosti mladého človeka. Po rokoch rozvoja rozsiahlej siete škôl som sa v neskoršom období rozhodol zúžiť svoj fokus. Od roku 2008 až po dnešok som všetku svoju energiu a skúsenosti sústredil na rozvoj našej školy a pôsobenie v priestoroch na Žabom majeri, kde som sa zameral najmä na intenzívnu, osobnú výučbu jednotlivcov.
Tento čas mi dal priestor nielen na zdokonaľovanie bojového systému, ale aj na hľadanie hlbšieho zmyslu bytia a duchovnej cesty. Našiel som ju v kresťanstve, ktoré sa stalo mojím pevným morálnym kompasom. Päťročné štúdium na Teologickej fakulte (ÚTV) mi umožnilo integrovať duchovné hodnoty do môjho života aj práce.
Výsledkom tejto cesty je nielen zdokonalený bojový systém, ale aj tvorba, ktorá ho definuje. Som autorom štyroch kníh o kresťanstve, prekladateľom dvoch apokryfov a autorom knihy ‚Wing Chun Majstrovstvo: Základy boja‘. Moja cesta však pokračuje – momentálne pracujem na pokračovaní s podtitulom ‚Tajné techniky‘. Dnes už môj Wing Chun nie je len o sebaobrane; je to syntéza fyzickej efektivity, disciplíny a duchovnej hĺbky, ktorú sa snažím odovzdávať ďalej.“
Tvoj príbeh sa uzatvára návratom k úplným začiatkom – k formovaniu osobnosti dieťaťa. Čo je tou hlavnou motiváciou, pre ktorú si sa rozhodol po 17 rokoch vrátiť do SBS, aby si si našetril na vybudovanie detského tréningového centra? Čo je tým najdôležitejším odkazom, ktorý chceš v tomto novom projekte vštepiť budúcim generáciám?
„Moja cesta ma nakoniec doviedla k tej najvyššej méte: k túžbe odovzdať všetko, čo som sa naučil, ďalšej generácii. Práve preto dnes pracujem na svojom novom projekte. Po sedemnástich rokoch som sa opäť vrátil k práci v SBS, aby som si našetril na vybudovanie nového detského tréningového centra priamo vedľa nášho Kláštora Wing Chun.
Mojím cieľom nie je len naučiť deti bojovať. Chcem vytvoriť miesto, kde sa bude formovať osobnosť, kde sa kultúra sebadisciplíny a snaha o dokonalosť prepojí so zdravým pohybom a radosťou zo športu. Chcem deťom ukázať cestu k zdravému životnému štýlu, v ktorom je telo rovnako silné ako duch. Je to môj spôsob, ako vrátiť svetu všetko to, čo ma bojové umenia a viera za tie roky naučili – vytvoriť bezpečný prístav, kde z detí vyrastú zodpovední a sebavedomí ľudia.“
Ďakujeme za prečítanie rozhovoru, s pozdravom redakčný tím Federácie Wing Chun Kuen.